#dnesčítam: Veronika sa rozhodla zomrieť

V tomto roku sa mi pošťastilo prečítať viac kníh než v prvom ročníku na výške. Neviem, či je to lepším spravovaním času alebo tým, že som si na nedostatok spánku už zvykla. V každom prípade, v tomto článku budem písať o mojich dojmoch, pocitoch a vnemoch z jednej úplne skvelej knihy od famózneho Paola Coelha, ktorého hádam predstavovať ani nemusím (a tak to teda ani neurobím, ha! Do your research, girl!).

Veroniku som dostala od priateľa len tak, pre radosť. A veru mi radosť aj urobila. Podľa mojej martinusáckej záložky som ju začala čítať 2.4.2016 o 16:30 a dočítala som ju v ten istý deň o 21:45. Pokiaľ si dobre pamätám, približne v polovici som si urobila pauzu na reflektovanie, lebo Paolo mi až príliš prehováral do duše a potrebovala som si to všetko v hlave (aj na papieri) urovnať. Z týchto mojich poznámok a modlitbičiek teda čerpám aj pri tomto článku.

Začnem naokolo. Vždy som bola iná. Pre vysvetlenie: som slovensko-maďarská (rozumej: košická) mulatka, ktorá zmaturovala na maďarskom gymnáziu (áno, na Slovensku), študuje anglicko-slovenský preklad, popri tom sa učí španielsky (po novom aj francúzsky), rozpráva sa sama so sebou no rada aj s inými, miluje spievať no nikdy nie na povel, veľa plače no rada prináša úsmev… Vyrastajúc bez otca som márne hľadala mužskú lásku u chalanov, až kým som sa nezmierila s pravdou o mne a o Bohu a došla k zaujímavému zisteniu: že svojho otca som nikdy nevidela, no predsa Ho milujem. 🙂  Po maminom odchode na onen svet sa moja vnútorná samota (to je samota, ktorú ani prítomnosť blízkej osoby nevylieči, kým jej neprídete na jadro) prehĺbila a moje rozprávanie so sebou sa vrátilo. (Mnohí z vás ju iste poznajú. Ak áno, dajte mi vedieť, že nie som v tejto samote sama.)

Že to robí každý? Možno áno. No ja mám problém nerobiť to aj keď som medzi ľuďmi. A tak som sa vždy cítila inakšia. Žiadna Disney princezná v mojom detstve nebola ako ja. Ani Totally Spies neboli ako ja. Aj Powerpuff Girls vyzerali úplne inak. Hermiona aj Anna boli obe ryšavky – no ja nie. Okrem maminej lásky som spočiatku nikde nevnímala prijatie – lebo na nikoho som sa nepodobala. To ma robilo (dodnes čiastočne robí) inou. Stotožniť sa teda nielen s Veronikou, no s ktorýmkoľvek pacientom vo Villete (sanatórium, v ktorom sa dej odohráva) pre mňa bolo prirodzené. No pri niektorých pasážach som sa zamyslela nad nasledujúcimi vecami.

Doktor Igor pri rozhovore s pacientkou povedal toto:

“Je vážne, keď sa nútite do toho, aby ste boli ako ostatní: vyvoláva to neurózy, psychózy, paranoje. Je závažné chcieť byť rovnaký, lebo to znamená znásilňovať prírodu, ísť proti zákonom Boha, ktorý v nijakom lese a pralese na svete nestvoril jediný list taký istý ako druhý. Ale vy svoju odlišnosť pokladáte za šialenstvo, a preto ste si vybrali život vo Villete. Lebo tu sú inakší všetci a vy ste medzi nimi taká ako ostatní. Chápete?”

No chápete? No chápeš?! Ja pomaly začínam. Je ľahšie byť v blázinci, kde sú všetci iní a tým pádom zapadám, než vyrovnávať sa so svojou inakosťou vo svete, kde uniformita je navonok nepodstatná, no predsa silne pretláčaná v každej sfére. Je to ľahšie než sa nielenže vyrovnať so svojou inakosťou, no niesť ju s hrdosťou, a byť príkladom pre ďalších, ktorí len objavujú svoju jedinečnosť. Veď dnes už byť jedinečným je práveže podmienkou a ideálne by sa mala prejavovať rovnakým, hispterovským spôsobom (pre ilustráciu viď starterpacks na Emefke)

Zelda je v príbehu skvelým príkladom prijatia svojej jedinečnosti. Sama o sebe hovorí, že sa vyliečila so svojej depresie, no objavila v sebe iné druhy šialenstva. Tie si však chce vziať so sebou a dívať sa na svet vlastnými očami. Zelde sa to však ľahko hovorí – práve ju prepustili z blázinca, a ak by urobila niečo nevídané, zvláštne a nečakané, ľudia si môžu jednoducho povedať: “Tá bola vo Villete! Bláznivá ženská…”, možno sa pousmejú a mávnu rukou. No čo my, tí, ktorí sme si vedomí nášho šialenstva ale “neliečime sa z neho”? Zaujímavou je scéna, v ktorej odchádza zo sanatória. Odišla a cestou “si pospevovala pesničku, ktorú Veronika ešte nikdy nepočula”. Je zaujímavé, že Zelda odchádza s neznámou, novou piesňou na perách. Vieš, že Biblia o novej piesni hovorí pomerne často? Nová pieseň je chválospevom tých, ktorí spoznali Boha, našli v Ňom slobodu a vykúpenie a z radosti mu spievajú na chválu.

Zelda sa vyliečila z depresie, ale zmenila sa. V objavení svojho šialenstva našla slobodu. Rozhodla sa prijať svoju inakosť, milovať ju a žiť s ňou plnohodnotný život. A tak sa mi do srdca natisla otázka: Môže byť Boh pre mňa to, čo bolo sanatórium Villete pre Zeldu?

Môže ma vyliečiť?

Obnoviť?

Oslobodiť?

Byť mojím útočiskom a mojou “výhovorkou” pre inakosť?

Byť dôvodom pre nové piesne?

Odpovede na tieto otázky – ako na mnohé životné otázky, ktoré mi kedy napadli – som hľadala v Biblii. Nechcem z tohto robiť kázeň, ani ti dokazovať, že Biblia je jediným zdrojom pravdy. Pre mňa je a keďže toto je osobný blog, you´ll have to deal with it. 🙂 A keďže kto hľadá, nájde, ja som našla toto:

On je ku mne milosrdný a dodáva mi odvahy,

on je moje útočiste a môj osloboditeľ,

on je moja záštita, na ktorú sa spolieham;

on mi podrobuje môj ľud.

(Žalm 144, 2)

A tak sa už nebojím “byť iná”. Veď všetci sme iní. Čo to vôbec je za nezmysel, byť iní, všetci sme jedineční, a na tom ozaj fakt nič zlého nie je. A čím viac z nás si túto inakosť pripustí, tým ľahšie sa nám aj bude dýchať – lebo konečne začneme zapadať, no nie do uniformity, ale do sveta, v ktorom byť zvláštnym je krásne a byť normálnym nie je divné. Si fajn tak ako si. A nech je tvojou záštitou čokoľvek, nech si svoj pokoj a zmysel života našiel v čomkoľvek, nezabúdaj, že v skutočnosti žiadnu výhovorku na inakosť nepotrebuješ – bol si stvorený úplne jedinečne a hocako klišé to znie, je to tak dobré. Vôbec nejde o to, aby si uveril v Boha. No ver tomu, že to, aký si, je dobré. A prestane to byť divné, až sa začneš obklopovať ľuďmi tebe podobnými. Nepripodobňuj sa nejakému umelému štandardu. Ja osobne to nedokážem. Priveľa by som zo seba musela uťať – a kto by potom bol slovensko-maďarskou mulatkou blogujúcou o jednej ráno, ak nie ja? 🙂


Pre ďalší knižný článok klikni sem.
Pre zamyslenie o radosti z čítania klikni sem.

Foto (zdroj): gorila.sk

Reklamy

3 comments

  1. AAAAw moja najobľúbenejšia kniha od Coelha… Perfektná recenzia..sama by som to nenapísala lepšie.. po prečítaní som ostala sedieť a zistila som, že byť sama sebou je také úžasné, bez ohľadu na iných 🙂 silná kniha

    Like

    • Ďakujem pekne! A áno, je to veľmi silná hoci mala knizka. Tiež som si “prehodnotila” život po prečítaní. Ako aj Oscar Wilde povedal, treba byť sama sebou, všetky ostatné role sú už obsadené 😉

      Like

Komentovať

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s